Katechéza/Príbeh 2
1. príbeh
[upraviť]- Na každom kroku sa stretávame s akciami, ktoré vyvíjajú aktivitu na ochranu životného prostredia. Milióny ľudí bojujú za ochranu chorých lesov, riek a morí. Ale o človeka sa nik nestará. Silné spolky na ochranu zvierat sa zasadzujú za bezbranné a na vyhynutie odkázané zvieratá, ale ročne sú tisíce bezbranných detí na celom svete odsúdené na potrat. Kto otrávi vodu v potoku a pritom zabíja ryby, právom sa tvrdo trestá. Kto však zabíja nenarodené dieťa, spravidla sa nemá čoho báť. Dvojitá morálka?! Skôr však, ako by sme príliš ľahko odsudzovali iných, započúvajme sa do príbehu, ktorý nám môže naznačiť, že prístup k zodpovednosti prijať dieťa môže mať rôzne príčiny.
Mladý otec rozpráva nasledujúcu udalosť: Osem rokov som bol úplne šťastný. Žil som spolu so svojou priateľkou Ilzou. Mali sme pekný byt, rýchle auto a obaja dobre platené miesto. Mohli sme si všeličo dožičiť a boli sme z toho šťastní. Zosobášení sme neboli. Mal som vždy ten názor, že dvaja ľudia, ktorí sa majú radi, môžu byť šťastní aj bez sobášneho listu. Ilza nebola v tom celkom zajedno s mojím názorom, ale časom sa podrobila.
Jedného večera som začal rozhovor o našej dovolenkovej ceste. Mal som totiž pripravené veľké prekvapenie. „Čo keby sme cestovali na dovolenku do Afriky?“ pýtal som sa naoko celkom ľahostajne. Ale na počudovanie, nepočul som očakávaný výkrik radosti. „Nebudem môcť cestovať, lebo som v druhom stave,“ povedala Ilza. Musel som chvíľu počkať, kým som sa spamätal. „No a? To dnes nie je nič hrozného. Niekde sa zahlásiš a za desať minút vec prežiješ. Peniaze tu nehrajú rolu.“
V Ilzinej tvári bol zrazu výraz pevného rozhodnutia. „Nie,“ povedala, „peniaze ozaj nehrajú žiadnu rolu. Ani pre teba, ani pre mňa. Nikde sa nezahlásim, aby som vec prestála za desať minút. Dieťa chcem mať.“ V tom momente som videl, ako sa iba ťažko vybudovaná veža mojich hospodárskych istôt zakolísala. „Tak ostaneš na to sama, keď ho chceš mať,“ počul som sa hovoriť. „Do tejto hry ma neťahaj!“
Ilza vstala bez slova, doniesla kufor a pchala doňho pár vecí na obliekanie, obliekla si kabát a podala mi ruku. Náš vzťah bez záväzkov mal aj tie prednosti, že človek nepotreboval právnika ani sudcu. Človek si podá ruku a povie zbohom. Nechal som Ilzu odísť. Snáď aj preto, že som vedel, že pôjde iba o dve ulice ďalej k matke a že by som ju celkom nestratil z očí. Bol som si istý, že ju prehovorím. Nemohol som. Niekedy som ju v nasledujúcich mesiacoch videl ako pribrala, videl som jej úzku tvár s veľkými tmavými očami; vyžaroval z nej zvláštny pokoj, vnútorný pokoj. Raz som ju pozoroval, ako stojí pred výkladom a zrazu si ruku položila na brucho a usmiala sa.
Našu cestu do Afriky som stornoval. Tmolil som sa okolo Ilzinho domu. Potajomky som ju pozoroval. Jedného dňa sedela v malej cukrárni len dva stoly odo mňa. Nevidela ma, bola bledšia ako inokedy, s nechuťou sa hrala s vidličkou. Zrazu sa skrčila, pritlačila obidve ruky k bruchu, vidlička padla na zem. Servírka utekala k nej: „Je vám zle?“
Ilza sa s námahou vystrela. „Moje dieťa prichádza. Prosím, pomôžte mi, zavolajte sanitku!“ Odsotil som stoličku tak prudko, že sa prevrátila. Potom som odtlačil ľudí. „Choďte preč, urobte miesto! Ja som otec.“ Ilza sa pozrela na mňa, objala ma okolo krku a ja som ju vyniesol von na ulicu, kde práve prichádzala sanitka.
Lekár povrchne prezrel Ilzu a spýtal sa sám seba: „Stihneme ešte nemocnicu?“ Keď som chcel tiež nastúpiť do sanitky, zadržal ma: „Kto ste?“ „Ja som otec.“ Čo sa stalo na ceste, nemôžem presne opísať. Lekár zo záchranky ma odtisol bokom, bral všelijaké prístroje a niečo hovoril do mikrofónu. Ilza kričala a do jej kriku sa miešal celkom bezmocný tón, nárek, tenký hlások. Moje dieťa - naše dieťa! Lekár mi ukázal dieťa, zabalené do hrubej prikrývky. Videl som malú tvár, červenú, plnú vrások, vlhké tmavé vlásky, malilinké prsty.
„Ja som otcom,“ uistil som ho. „Ja som otcom!“ neustále som opakoval. Hmla, ktorá zakrývala mesiace môj mozog, sa zdvihla.
V nemocnici som sa tackal ako opitý za Ilzinými nosítkami. „Matke a dieťaťu sa darí dobre,“ počul som hovoriť lekára zo záchranky, „iba otec potrebuje lekársku pomoc.“ Viem, správal som sa ako figúra zo zábavného časopisu, ale to mi vôbec nevadí. Ilze som neskoršie povedal: „Myslím, že by mi nič nevadilo, keby som ohluchol. Prvý výkrik nášho dieťaťa som počul.“ A Ilza povedala, že to boli najkrajšie kvety, ktoré dostala.
Sme šťastní. Tešíme sa na prvé ozajstné Vianoce ako manželia. S krstom nášho dieťaťa sme dohodli aj sobáš. Pozeráme na seba a spoločne na naše dieťa. Sťahuje tvár. Myslíme si, že sa chce usmiať na naše spoločné šťastie, ktoré by sme nevymenili za nič na svete.
2. príbeh
[upraviť]Jeden veľmi dobre známy rečník zahájil svoju prednášku tým, že do vzduchu zdvihol 1000 korunovú bankovku. V miestnosti, kde bolo 200 ľudí, sa opýtal: 'Kto by chcel túto 1000 korunovú bankovku?' Ruky sa začali dvíhať. Povedal: 'Túto bankovku dám jednému z vás - ale najprv mi dovoľte, aby som urobil toto.' Začal bankovku mačkať. Potom sa opýtal: 'Kto ju ešte stále chce?' Ruky boli znovu vo vzduchu. 'Dobre,' odpovedal, 'a čo ak urobím toto?' Hodil bankovku na zem a začal ju mačkať topánkou. Potom ju zodvihol, pomačkanú a pošliapanú. 'A teraz, kto ju ešte stále chce?' Ruky znovu vyleteli do vzduchu. 'Priatelia moji, naučili ste sa veľmi cennú lekciu. Bez ohľadu na to, čo som s tou bankovkou urobil, napriek tomu ju naďalej chcete, pretože to nezmenšilo jej hodnotu. Ešte stále má cenu 1000 korún. Mnohokrát sme v živote hodení na zem, pomačkaní a zadupaní do zeme rozhodnutiami, ktoré urobíme a okolnosťami, ktoré nás stretnú. Cítime sa, ako keby sme boli bezcenní. Ale bez ohľadu na to, čo sa stalo alebo čo sa stane, nikdy nestratíte svoju hodnotu. Špinaví alebo čistí, zničení alebo ľahko pomačkaní, stále ste nedoceniteľní pre tých, ktorí vás milujú. Cena našich životov nemá svoj pôvod v tom, čo robíme alebo koho poznáme, ale KTO SME
3. príbeh
[upraviť]Na brehu jazera stál mladý muž a chcel prejsť na druhú stranu. Pri brehu stál čln a v ňom sedel starší pán, ktorý sa práve chystal vyplávať na jazero. „Potrebujete s niečím pomôcť?“ – opýtal sa mladíka. „Áno, chcel by som sa dostať na druhú stranu jazera, ale nemám ako.“ „Ak chceš, nasadni do člna ku mne a ja ťa preveziem.“ Mladík súhlasil. Keď starší pán odrazil od brehu a začal veslovať, mladík si všimol, že na veslách má niečo napísané. Na jednom bolo slovo „ORA“ a na druhom „LABORA“. „Čo to znamená?“ opýtal sa mladík. „Modli sa a pracuj“ znela odpoveď. Mladík sa zamyslel a po chvíli povedal: „Myslím si, že dnes je oveľa dôležitejšia práca, lebo ona buduje, ňou sa vytvárajú hodnoty, rozvíja sa naša osobnosť. Modlitba je podľa mňa zbytočná strata času, ktorý sa dá lepšie využiť.“
Starší pán neodpovedal. Po chvíli mlčania vytiahol z vody veslo, na ktorom bolo napísané „ORA“ a pokračoval vo veslovaní iba s „LABORA“. V tej chvíli sa však začal čln krútiť na mieste a vzdialený breh, na ktorý sa chceli dostať, sa prestal približovať. „Čo to robíte?“ vyčítavo okríkol staršieho pána mladý muž. „Iba som chcel vyskúšať ako to funguje, keď sa človek prestane modliť.“
Každý z nás potrebuje, tak ako Ježiš, zastaviť sa a oddýchnuť si. Tak ako On, aj my potrebujeme byť niekým vítaný a prijatý. Potrebujeme stretnúť „Máriu“, ktorá nás bude počúvať, s ktorou budeme môcť komunikovať. Zároveň potrebujeme nechať sa obdarovať i uvažovať, čo má v živote skutočnú hodnotu.
