Modlitby/Úcta Ježišovho Božského srdca
Uctievanie Božského Srdca
[upraviť]V mnohých kultúrach symbolizuje srdce živé centrum osoby, miesto, kde komplexne splývajú myšlienkové, citové a existenčné prejavy človeka.
Pretože kresťanstvo ako také nepredstavuje iba doktrínu, ale je skutočným stretnutím s Ježišom Kristom, Srdce Ježišovo v ňom symbolizuje prameň našej viery, z ktorého vytryskujú city, pôsobenie, kríž. Ježišova láska nie je iba symbolická ani odlúčená, ale vrelá, nežná. Ježišovo Srdce skutočne zažilo pocity radosti, obdivu, priateľstva, bolesti, trpkosti, najmä však milosrdenstva.
Uctievanie Božského Srdca nemá pôvod v súkromných zjaveniach, i keď tieto prispeli k jeho šíreniu, ale má korene v biblickom zjavení a v tradícii Cirkvi.
Už od počiatku sa biblický Boh prejavuje ako Ten, ktorý je, ktorý je prítomný vedľa svojho ľudu. Vplieta sa do dejín, ktoré pozostávajú z lásky, nevernosti, odpustenia, uzmierenia.
Písmo často obsahuje úžasné stránky, ktoré ospevujú Božiu lásku k ľuďom. Túto lásku však nepredstavuje symbolika srdca, pretože v biblickej mentalite hebrejský výraz leblebab, ktorý prekladáme ako srdce, neznamená cit, ale vôľu. Ten istý výraz: "človek tvrdého srdca" neznamená zlého človeka, ale označuje hlúpeho, tvrdošijného človeka.
Prvé formy uctievania Božského Srdca sa zrodili v XII. storočí, okolo rádov benediktínskeho (najmä medzi žiakmi svätého Bernarda) a františkánskeho, (hlavne z pričinenia svätého Bonaventuru). V šestnástom storočí jezuiti priniesli toto uctievanie do misií. Bolo to však najmä prostredníctvom sv. Margity maria Alacoque (1648 - 1690), ktorá mala osobitné zjavenia od Pána, takže jej pričinením sa tento kult široko rozšíril: Ježiš jej ukázal svoje Srdce, ktoré tak veľmi miluje ľudí a väčšinou dostáva od nich iba nevďačnosť a urážky a žiadal, aby bol ustanovený osobitný odčiňujúci sviatok, na česť jeho Srdca
Toto uctievanie malo prvé oficiálne limitované uznanie Cirkvi v r. 1765 pápežom Klementom XIII. ale kult sa rozšíril do celej Cirkvi až za pápeža Pia IX. (ktorý bude vyhlásený za svätého). Medzi najvýznamnejšie učiteľské dokumenty patrí encyklika Haurietis aquas (Pius XII., 1956). Je to kompletný dokument doktríny týkajúcej sa kultu Božského Srdca. Táto encyklika ho definitívne zbavuje polemických pozostatkov jansenistov zo šestnásteho storočia, ktorí z doktrinálnych dôvodov odmietali kult Božského Srdca, lebo ho považovali za príliš ľudskú stránku Ježiša.
Podľa encykliky, príjemcom kultu Božského Srdca je sám Ježiš. Jeho Srdce je prirodzeným symbolom jeho lásky a celého citového života, t. j. jeho lásky k Otcovi a k ľuďom.
Dnes úcta k Božskému Srdcu, tak ako mnohé iné praktiky ľudovej zbožnosti, je na ústupe. Je to snáď zapríčinené citovým prejavom príliš poznačeným duchom pokánia. Na druhej strane Božské Srdce nás posmeľuje priblížiť sa k Božiemu milosrdenstvu v akejkoľvek životnej situácii. Predovšetkým nám môže pomôcť opäť získať osobnú tvár Boha, modlitbu ako dialóg, zrelý vzťah k nemu, ktorý prevyšuje obraz viery, ako súhrn morálnych noriem ktoré sa majú rešpektovať a modlitbu, ako súhrn formúl, ktoré treba odriekať.
Mnohí kresťania zostávajú dezorientovaní voči riziku súčasného náboženského synkretizmu, ktorý kladie na rovnakú rovinu rôzne náboženstvá, vzájomne ich zmiešava, vytvárajúc obraz boha "rovnakého" pre všetkých, boha všeobecného a neosobného. Ľahko sa stáva, že prvé prikázanie (miluj Boha z celého srdca) nežijú, lebo je ťažké milovať niekoho, koho osobne nepoznáme, alebo s ním nemáme skúsenosť. Orientujú sa teda na druhé prikázanie (miluj blížneho), ktoré často namiesto každodennej lásky, sa vysvetľuje ako neľahký cirkevný aktivizmus. Kult Božského Srdca nám pomáha usporiadať naše aktivity, pripomínajúc, že jedine Boh nám môže pomôcť žiť a opravdivo milovať nášho blížneho, ktorý nie je vždy ten najvľúdnejší. Dôvernosť, ktorá sa rodí z modlitby, nám pripomína, že naše skutky sú síce dôležité, ale to čo nás spasí je Božia láska, jedine Božia láska k nám.
Encyklika o kulte k Ježišovmu Srdcu: Haurietis aquas
[upraviť]Pápež Pius XII. v roku 1956 pri príležitosti stého výročia sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ustanoveného Piom IX., napísal nádhernú encykliku o kulte k Ježišovmu Srdcu s názvom v latinčine Haurietis aquas. Je to titul, ktorý má svoj pôvod v knihe proroka Izaiáša, kde svätý pisateľ prorokuje, že Srdce Ježišovo sa stane prameňom lásky: „Budete čerpať s radosťou vody z prameňov spásy“ (Iz 12, 13).
Metafora vody tu prorokom použitá je symbolom Ducha Svätého, pravej lásky Kristovej, ktorou - ako Boh - miluje vo vnútri Trojice. Súčasne sa láska vylieva na celé ľudstvo - t. j. jeho Svätý Duch je darovaný Cirkvi - tak ako hovorí sv. Pavol Rimanom: “Láska Božia je rozliata v našich srdciach skrz Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“(Rim 5, 5). A tak, cez dvojakú prirodzenosť Krista jeho láska je súčasne ľudská a božská a je oporným bodom sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Encyklika zdôrazňuje, že božská láska je skutočná láska a že vždy sprevádzala dejiny toho ľudu, v ktorom Boh písal svoje zákony. S týmto ľudom Boh ustanovil početné zmluvy lásky, dokonca aj keď tento istý ľud ich dosť často porušil svojou nevernosťou. Tento ľud sa však mal iba kajať a Boh obnovil svoju zmluvu s nimi v ešte silnejšom spojení lásky ako je to jasne napísané u proroka Ozeáša: „Keď bol Izrael mladý, miloval som ho a z Egypta som povolal svojho syna. A ja som vodil Efraima, vzal som si ich na ramená, no nezbadali, že ich opatrujem. Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky. Vyhojím ich poranenia, milovať ich budem vďačne. Budem Izraelu ako rosa; prekvitať bude ako ľalia a zapustí korene sťa Libanon“ (Oz 11, 1.3-4; 14, 5-6).
Vrcholným vyjadrením božej lásky je láskyplné vtelenie a utrpenie Božieho Syna, ktoré robia lásku dokonale ľudskou, naplnenou všetkými ľudskými citmi. Tak sa Ježišovo Srdce stáva vrcholným príkladom lásky a útechy pre nás ľudí, ako to uvádza sv. Augustín: “Pán Ježiš prijíma tieto city krehkej ľudskej prirodzenosti, s cieľom ponúknuť seba samého svojmu telu, ktorým je Cirkev, model, ktorý treba napodobňovať. Tak ak niekto pod tlakom ľudských pokušení upadne do smútku a utrpenia, pre toto nebude zbavený vplyvu jeho milosti; pochopí, že také zármutky nie sú hriechy, ale sú príznaky ľudského utrpenia.“ Táto citlivá láska má vrchol na kríži, kde je Srdce Ježišovo prebodnuté mečom a stáva sa tak vrcholným dôkazom jeho neviditeľnej rany lásky (str. 1081).
Svätý Otec hovorí o treťom aspekte lásky „ktorou Kristus miluje Otca a ľudstvo, ktorým je horiace milosrdenstvo rozliate v jeho duši a vytvára vzácnu schopnosť ľudskej vôle a osvecuje činy dvojakým blaženým poznaním, v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania (cit. Kol 2, 3). Ježišovo Srdce je pre nás prameňom každého poznania alebo tým mystickým rebríkom pre výstup do objatia Boha, je bohaté na dary ako Eucharistia, utrpenie a smrť, jeho najsvätejšiu Matku, kňazstvo, založenie Cirkvi, vyliatie Ducha Svätého na apoštolov a veriacich. V týchto všetkých dielach máme meditovať s dušou plnou lásky a búšiaci na jeho Srdce, s ktorým akoby meral momenty času svojej pozemskej púte až k najvyššiemu momentu v ktorom hovorí: „Dokonané je“(Jn 19, 30). Vtedy, búšenie jeho Srdca sa zastaví a jeho nežná láska zostane akoby zadržaná do momentu slávneho vzkriesenia. Opätovným zjednotením duše víťazného Vykupiteľa nad smrťou so svojím osláveným telom najsvätejšie Srdce opäť začne búšiť pravidelne a odvtedy nikdy neprestalo a neprestane vyjadrovať rytmus, ktorý sa stal už navždy pokojným a neochvejným, trojitú lásku, ktorá spája Božieho Syna so svojím nebeským Otcom a s celým ľudským spoločenstvom, ktorému je plným právom Mystickou hlavou“ (s. 1065).
Zverme sa teda Máriinmu Nepoškvrnenému Srdcu, ktoré búšilo synchronizovane s Ježišovým Srdcom v jej lone, aby sme aj my, zjednotení s ich rytmom, mohli neustále sa zúčastňovať na tomto večnom dýchaní Ducha Svätého, milujúc s Ním v Najsvätejšej Trojici. (J. V.)
- Tento článok pôvodne čerpal zo zdroja: Medžugorské ozveny, č. 150, 164.
