Modlitby/Adorácia

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Cirkev v celej histórii uctieva Eucharistiu. Vzdáva je pravý kult, ktorý patrí jedine Bohu. Do 11. storočia bola úcta veriacich voči Sviatosti oltárnej prejavovaná prevažne pristupovaním k svätému prijímaniu. Aj uchovávanie Eucharistie bolo v cirkevnom staroveku výlučne zamerané na sväté prijímanie. Kresťanský starovek smeruje k tomu, aby sa eucharistický Kristus stal pokrmom. Tu však treba jasne zdôrazniť to, že Cirkev nikdy nepopierala a nepochybovala o reálnej a podstatnej Kristovej prítomnosti v Eucharistii. Túto prítomnosť vždy považovala za prostriedok posvätenia, ktoré pôsobí. Zmena chápania Eucharistie, ktorá nastala v 11. storočí, tvorí základ pre rôzne eucharistické úcty. Jednou z nich je aj adorácia. V niektorých rehoľných regulách sa dokonca spomínajú predpisy, aby sa rehoľníci aj v duchu klaňali telu a krvi Kristovej položenej na oltári.1

V stredoveku sa pozornosť teológov viac sústredila na spomínanú Kristovu prítomnosť v Eucharistii. Čoraz viac sa v teológii začal skloňovať pojem Sacramentum permanens. Toto teologické nasmerovanie spôsobilo zmenu, že sa Kristova prítomnosť v Eucharistii dostáva na prvé miesto a začala sa chápať ako niečo, čo je oddelené od svätej omše ako hostiny a obety. Vzťah medzi eucharistickým slávením a Kristom prítomným pod spôsobom chleba a vína sa dostáva do úzadia.2

Primát uctievania Eucharistie ako trvalej prítomnosti nad prijímaním trval až po Pia X. (r. 1905), respektíve až po Druhý vatikánsky koncil.

Cieľ adorácie[upraviť]

Každý prejav úcty veriacich k Eucharistii adoráciou nielenže vychádza z mnohých predpokladov a okolností, ale má aj hlboký cieľ a zmysel. Jednoznačne je potrebné konštatovať, že jediným dôvodom adorácie je viera v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii. Hlavným symbolom toho, čo sa odohrávalo v dejinách kresťanstva ohľadom vzdávania úcty Bohu poklonou je fakt, že Eucharistia je Sacramentum permanens. Eucharistii patrí úcta latrie, lebo je to pravý Boh, pravý Emanuel - Boh s nami,3 ale vždy treba mať na pamäti cieľ tohoto kultu. Pri definovaní cieľa a charakterizovaní hlavných cieľov adorácie treba vždy myslieť na slová Pána Ježiša, ktoré vyslovil pri ustanovení Sviatosti lásky: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo", „…pite z neho všetci, toto je moja Krv novej zmluvy, ktorý sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov." (Mt 26, 26 - 28) Pán Ježiš teda ustanovil Sviatosť oltárnu, aby sa v nej obetoval a stal sa pokrmom. Z toho vidieť, že každé slávenie Eucharistie má obetný charakter a je plnou účasťou na nekrvavej obete Ježiša Krista, ktorá sa koná na oltári - je svätým prijímaním.

Prvotným cieľom adorácie, čiže klaňania sa Kristovi prítomnému vo Sviatosti oltárnej spolu s oslavou Boha, je uvedomovať si, že Kristova prítomnosť sa odvodzuje od najsvätejšej obety. Stále treba vidieť a mať na pamäti, že trvalá prítomnosť Krista v Eucharistii má svoj pôvod v slávení svätej omše. Nedá sa oddeliť Ježiš prítomný po spôsobom chleba a vína od toho, čo sa koná na oltári pri eucharistickom slávení. Jednoducho adorácia má viesť k plnému uvedomovaniu si toho, že Sacramentum permanens je neoddeliteľné a má vždy úzky vzťah so svätou omšou. Je to jej cieľom.4 Pri plnom uvedomení si tohto rozmeru sa prehlbuje úcta k samotnému sláveniu Eucharistie.5

Ďalším cieľom návštevy najsvätejšej Sviatosti je privádzanie k svätému prijímaniu. Adorácia má viesť k tomu, aby veriaci v Eucharistii videli duchovný pokrm. Veď aj samotné slová pri ustanovení Sviatosti oltárnej jasne hovoria o cieli a zmysle tejto sviatosti: „Vezmite a jedzte." (Mt 26,26). Ježiš prítomný v najsvätejšej Sviatosti vyzýva svojich veriacich nielen k tomu, aby boli pri ňom, ale aby boli s ním, teda aby ho prijímali. Aj samotná podstata chleba hovorí o požívaní.6

Inštrukcia Posvätnej kongregácie obradov Eucharisticum Mysterium o úcte eucharistického tajomstva definuje ciele adorácie slovami: „Keď veriaci uctievajú Krista prítomného vo Sviatosti, majú pamätať na to, že táto prítomnosť sa odvodzuje zo svätej obety a vedie k sviatostnému i duchovnému prijímaniu.7

Zbožnosť, ktorá veriacich privádza k adorácii, ich zároveň povzbudzuje, aby mali plnú účasť na veľkonočnom tajomstve a aby s vďačným srdcom odpovedali na dar toho, ktorý svojím človečenstvom ustavične vlieva božský život do údov svojho mystického tela. Adorácia je teda znamením lásky a prejavom vďačnosti za veľkonočné tajomstvo, v ktorom človek dostáva nový život a spája sa s Kristovým tajomným telom.8 Adorácia vyjadruje vieru Cirkvi v božstvo Ježiša Krista a v jeho reálnu prítomnosť v Eucharistii, teda podstatné hľadisko eucharistického tajomstva, ale sama osebe nestačí. Eucharistická kontemplácia má viesť k eucharistickej praxi, čo znamená, že má byť spojená so službou lásky.9

A napokon, nie menej podstatným a dôležitým cieľom klaňania sa Sviatosti oltárnej je to, že keď veriaci vzdávajú úctu Kristovi svojmu Pánovi, skusujú jeho dôvernú blízkosť, otvárajú pred ním svoje srdce a prosia za seba, za všetkých svojich blízkych, za pokoj a spásu sveta. S Kristom obetujú v Duchu Svätom celý svoj život Otcovi a z toho obdivuhodného spojenia zveľaďujú si vieru, nádej a lásku. Takto živia v sebe tie vnútorné spásne predpoklady, s ktorými môžu primerane a zbožne sláviť Pánovu pamiatku a často prijímať chlieb, ktorý nám daroval Otec.10 Svätý Otec Ján Pavol II. sa vyznáva vo svojej poslednej encyklike: „Je krásne, keď môžeme spočinúť na Ježišovej hrudi ako milovaný učeník a nechať sa preniknúť nekonečnou láskou jeho srdca. Ak má dnešné kresťanstvo charakterizovať predovšetkým umenie modlitby, ako potom necítiť novú potrebu dlhšie sa utiahnuť v duchovnom rozhovore, v tichej adorácii, v postoji lásky pred Kristom, prítomným v Najsvätejšej sviatosti? Koľkokrát, moji milí bratia a sestry, som mal túto skúsenosť a načerpal som z nej silu, potechu a podporu!"11

Dôležitosť adorácie[upraviť]

Najsvätejšou sviatosťou je Eucharistia, lebo v nej je vždy prítomný Ježiš Kristus. Je vrcholom celého kultu a kresťanského života. Preto veriaci majú mať najsvätejšiu Eucharistiu v najväčšej úcte. Táto úcta sa prejavuje nielen účasťou na slávení najsvätejšej Obety a svätým prijímaním, ale aj poklonou.12

Adorácia, čiže klaňanie sa Kristovi prítomnému vo Sviatosti oltárnej, viedla k zvyku poklonou si uctiť tento nebeský pokrm, ktorý sa nachádza v kostoloch. Tento kult sa opiera o spoľahlivý a pevný bod. Je ním viera v reálnu prítomnosť Krista v konsekrovanom chlebe, ktorý prirodzene vedie k adorácii, čiže k vonkajšiemu a verejnému prejavu tejto viery. Aj sám Ježiš Kristus pozýva ľudí, aby prichádzali k nemu a čerpali silu: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním." (Mt 11, 28) Adorácia predlžuje zjednotenie s Kristom obsiahnuté do tajomstva vykúpenia sveta Ježišom Kristom. Eucharistická adorácia napomáha človeku nasledovať Krista v tichosti a pokore. Človek, ktorý sa o toto usiluje, stáva sa požehnaním pre iných, lebo vnáša do spoločenstva pokoj a radosť.13 Adorácia je okamih, kedy sa vzdáva Bohu vďaka, kedy každý veriaci môže osobne vyjadriť svoju vieru, dôveru a lásku voči Kristovi.14

Cirkev v adorácii zvelebuje Boha, klania sa mu v Duchu a pravde.15 Klaňanie zahrňuje v sebe všetky druhy modlitieb a prosieb za spásu. Nadovšetko sa s ňou spája vyznanie hriechov a nádej na Božiu milosť. Vzbudzovaním lásky a pokánia Eucharistia pomáha ustavične potláčať hriešnosť, ktorá v pokrstenom naďalej ostáva.16 Božia dôvernosť s Kristom v tichosti rozjímania robí členov Cirkvi pozornými a otvorenými pre radosť a námahy ľudí a rozširuje srdce pre rozmery sveta. Kresťan prostredníctvom adorácie tajomným spôsobom prispieva k radikálnej premene sveta a k šíreniu evanjelia. Každý človek, ktorý sa modlí k Spasiteľovi, ťahá za sebou celý svet a pozdvihuje ho k Bohu. Z tohto dôvodu pápež Ján Pavol II. povzbudzuje kresťanov, aby pravidelne konali návštevy Krista prítomného v najsvätejšej Sviatosti oltárnej.17

Adorácia je najznámejšou formou kontemplácie, lebo Eucharistia je veľkým Božím darom, v ktorom sa Cirkvi dáva on sám. Je preto veľmi dôležité, aby veriaci naplno ocenili tento dar. Cirkev objavuje potrebu eucharistickej adorácie a bdenia pri Učiteľových nohách podľa vzoru Márie z Betánie.18 Kristovo tajomné telo, ktorým je Cirkev, sa nemôže zrodiť a rozvíjať inak, ako okolo svojho skutočného tela - okolo Eucharistie. V tomto zmysle Eucharistia tvorí Cirkev prostredníctvom kontemplácie.19

„Rozjímanie o Eucharistii predlžuje sväté prijímanie a dovoľuje nám trvalo stretať Krista, pravého Boha a pravého človeka, umožňuje nám, aby na nás hľadel a aby sme zakusovali jeho prítomnosť. Keď o ňom, prítomnom v najsvätejšej Oltárnej sviatosti, rozjímame, Kristus sa približuje k nám a stáva sa nám dôvernejším, než sme mu my. Robí nás účastnými na jeho božskom živote v jednote, ktorá premieňa a prostredníctvom Ducha nám otvára bránu, ktorá nás vedie k Otcovi, ako to sám povedal Filipovi: ,Kto vidí mňa, vidí Otca.' (Jn 14, 9)."20 Poklona pred Eucharistiou mimo samotnej eucharistickej liturgie je nedišpenzovateľným prvkom katolíckej spirituality, lebo celý náboženský život by mal - určitým spôsobom - viesť k Eucharistii.21

Ján Pavol II. vyjadruje dôležitosť adorácie slovami: „Cirkev i svet veľmi potrebujú eucharistický kult. Ježiš nás očakáva v tejto Sviatosti lásky. Neľutujme svoj čas a poďme sa s ním stretnúť v adorácii, v rozjímaní plnom viery a buďme ochotní zadosťučiniť za veľké viny a zločiny sveta. Nech naša adorácia nikdy neprestane."22

V encyklike Eclesia de Eucharistia upozorňuje: „Jestvujú mnohé miesta, kde možno pozorovať takmer úplné zanechanie eucharistickej úcty a adorácie. K tomu sa v jednom či druhom cirkevnom kontexte pripájajú formy nesprávnej úcty, ktoré ešte viac prispievajú k zoštíhleniu praxe viery a katolíckej náuky o tejto obdivuhodnej sviatosti… a sviatosť Eucharistie sa zužuje na samotnú účinnosť ohlasovania. Eucharistia je priveľký dar, než aby mohla znášať nejasnosti a zužovanie jej významu. Dúfam, že táto encyklika bude môcť účinne prispieť k rozptýleniu doktrinálnych nejasností a neprijateľných praktík, aby Eucharistia mohla naďalej žiariť v celej kráse svojho tajomstva."23

Spôsob a druhy adorácie[upraviť]

Súkromná adorácia[upraviť]

Súkromná adorácia je klaňanie sa jednotlivých veriacich Kristovi prítomnému vo Sviatosti oltárnej osobitne, čiže mimo spoločných pobožností. Je to vonkajší prejav viery človeka v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii.

Inštrukcia Posvätnej kongregácie obradov Eucharisticum myste-rium o úcte eucharistického tajomstva povzbudzuje veriacich, aby zotrvávali pri Kristovi, svojom Pánovi, a tak okusovali jeho dôvernú blízkosť, otvárali si pred ním svoje srdce a prosili za seba. Za všetkých svojich blízkych, za pokoj a spásu sveta. S Kristom obetujú v Duchu Svätom celý svoj život Otcovi a z toho obdivuhodného spojenia zveľaďujú si vieru, nádej a lásku.24

Súkromnými adoráciami veriaci v tichej modlitbe pred svätostánkom vzdávanú Bohu poklonu, uznávajú dar a tajomstvo jeho prítomnosti. Modlitba v kaplnkách alebo kostoloch, kde sa uchováva Eucharistia, má byť stretnutím nekonečného Boha a ohraničeného človeka. Modlitba pred svätostánkom v atmosfére dnešnej civilizácie človeka pomáha nestrácať zmysel pre meditáciu, reflexiu a sústredenie sa. Strata týchto vlastností sa odráža aj na živote viery, lebo človek, ktorému chýbajú spomínané charakteristiky, sa veľmi ťažko postaví pred Boha v duchu úcty adorácie, aby si ho oddane ctil a vyjadril vďačnosť a zadosťučinenie, modlil sa a adoroval. Kontemplácia Boha pred najsvätejšou Sviatosťou vedie k slobode, umožňuje uskutočnenie základného stretnutia sa s Kristom, bez náhlenia sa a povrchnosti, ktoré často charakterizujú život človeka. Len vo svätyni svedomia osvieteného vierou, s vedomím, že sme v prítomnosti Boha, sa rodí skúsenosť opravdivej slobody, vyjadrenej v dobrovoľnej odpovedi na Božiu lásku pred jeho tvárou.25

Veriaci sa majú usilovať uctievať Pána Ježiša prítomného vo Sviatosti oltárnej aj súkromnou adoráciou, lebo takýmto spôsobom sa klaňajú Bohu, vyznávajú svoju vieru v Sacramentum pernamens, v Božiu prítomnosť, pretvárajú svoje srdcia a budujú si osobný vzťah s Kristom. Súkromnej adorácii sa má venovať každý veriaci primerane svojim životným podmienkam. Duchovní pastieri ich majú v tom povzbudzovať príkladom a slovami.26

„Ak neprekáža vážny dôvod, kostol, v ktorom sa uchováva Eucharistia, má byť denne otvorený pre veriacich aspoň niekoľko hodín denne, aby sa pred Najsvätejšou sviatosťou mohli venovať modlitbe."27 Svätý Otec Ján Pavol II. píše: „Eucharistia je neoceniteľný poklad, a to nielen, keď ju slávime, ale aj keď spočívame pred ňou mimo sv. omše, aby sme načerpali z toho istého prameňa milosti. Kresťanská komunita túžiaca po hlbšej kontemplácii Kristovej tváre v tom duchu, ako som navrhol v apoštolských listoch Novo millennio ineunte a Rosarium Virginis Mariæ, nemôže nerozvíjať aj tento aspekt eucharistickej úcty, v ktorom sa predlžuje a rozmnožuje ovocie prijímania Kristovho tela a krvi."28

Inštrukcie, ktoré hovoria o mieste uchovávania Najsvätejšej sviatosti, kladú dôraz nielen na to, aby to miesto bolo skutočne vznešené a dôstojne vyzdobené,29 ale aby bolo naozaj vhodné na modlitbu a aby veriaci bez ťažkostí a s osohom mohli stále uctievať Pána vo Sviatosti súkromnou poklonou. Svätý Otec Ján Pavol II. to veľmi pekne vyjadril v poslednej encyklike: „Tak ako žena, ktorá pomazala Ježiša v Betánii, Cirkev sa nebála ,rozhadzovať', investovať to najlepšie zo svojich zásob, aby vyjadrila svoj adorujúci úžas nad nesmiernym darom Eucharistie."30 Z toho dôvodu sa odporúča, aby bol svätostánok podľa možností umiestnený v kaplnke oddelenej od hlavnej lode kostola, najmä v tých kostoloch, kde sa často konajú sobáše a pohreby a ktoré pre ich umeleckú a historickú cenu mnohí navštevujú.31

Najvhodnejším miestom na uchovanie Eucharistie je adoračná kaplnka (kaplnka Sviatosti oltárnej). Do tejto kaplnky by mali mať veriaci možnosť ísť sa modliť a klaňať Bohu v ktorúkoľvek hodinu dňa. A ak naozaj nie je možné dosiahnuť tento ideál, duchovní pastieri sa majú postarať o to, aby veriaci mali príležitosť venovať sa súkromnej modlitbe pred Eucharistiou aspoň niekoľko hodín denne. Zvlášť osoby zasvätené Bohu sa majú podľa možností klaňať denne samému Pánovi prítomnému vo Sviatosti.32

Verejná adorácia[upraviť]

Za verejnú adoráciu sa považuje taká, keď sa zídu veriaci na posvätnom mieste, aby sa spoločne klaňali Kristovi prítomnému vo Sviatosti oltárnej. Týmito posvätnými miestami sú kostoly alebo kaplnky, v ktorých sa uchováva Eucharistia. Podľa zásad stanovených zákonnou autoritou a inštrukciou Eucharisticum mysterium sa vrelo odporúča nielen súkromná, ale aj verejná eucharistická úcta mimo svätej omše, veď eucharistická obeta je vrchol a aj zdrojom celého kresťanského života.33 Pri usporiadaní takýchto verejných pobožností treba brať do úvahy úpravy Druhého vatikánskeho koncilu o zachovávaní vzťahu medzi liturgiou a inými formami pobožností, ktoré sa nepočítajú ako liturgické.34 Tieto pobožnosti treba so zreteľom na liturgické obdobia usporiadať tak, aby boli v súlade s posvätnou liturgiou, aby sa od nej určitým spôsobom odvodzovali a k nej ľud privádzali, pretože ona ich svojou povahou ďaleko prevyšuje.35