Modlitby/Prečo sa modliť?

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.

Svedectvo Pátra Pia[upraviť]

Iba rehoľník, čo sa modlí...[upraviť]

„Boha hľadajú v knihách, nachádza sa v modlitbe - povedal jedného dňa páter Pio svojim duchovným synom - ak sa dnes vytráca viera, príčinou je nedostatok modlitby. Boha nehľadajme v knihách, ale v modlitbe. Čím viac sa modlíme, tým väčšia je viera a nachádzame Boha. Vy, drahé deti, nikdy nezanedbajte modlitbu. Modlite sa často aj počas dňa a aj trochu meditujte. Nájdete a uvidíte Boha.“

Páter Pio často hovorieval: Modlitba je chlebom a životom duše, oddychom srdca, sústredené a dlhšie trvajúce stretnutie s Bohom“. Sväté písmo je plné rozhovorov so Stvoriteľom. Ježiš sa modlil a povzbudzoval k modlitbe. Kresťanov prvých čias nazývali ľuďmi modlitby. Veľmi dôležitý je výraz, ktorý páter Pio použil o modlitbe: sústredené a dlhšie trvajúce stretnutie. Sústredené - nemôžem sa modliť bez prípravy k modlitbe a ani vtedy, keď mám v sebe plno problémov, nepokoja a starostí. Dlhšie trvajúce - nemožno sa modliť iba jeden okamih. Treba na to čas, aby sme vošli do modlitby. Keď sa začínam modliť a neviem sa zbaviť nepokoja a starostí, modlitba odo mňa odíde.

Modliť sa znamená milovať[upraviť]

Nerobme si ilúzie: Tak ako neexistuje láska bez utrpenia, utrpenie patrí aj k modlitbe, lebo modliť sa znamená milovať. Modlí sa ten, kto miluje Boha a nie ten, čo hovorí Bohu prázdne slová. Pre toho, kto miluje Boha, všetko sa stáva modlitbou. Prečo? Lebo myšlienky neustále idú k Milovanému, k tomu, ktorého hľadá a túži po ňom: Všetky príležitosti sú dobré, aby chválou, spevom, skutkom, atď. dali výraz tejto láske.

Modlitba bola každodenným pokrmom pátra Pia[upraviť]

Pár rokov pred smrťou páter Pio povedal: „Chcem byť iba rehoľník, čo sa modlí.“ Kde si pripomíname pátra Pia? Ako sa na neho pamätá svet? Pri oltári, na chóre, na kolenách, v spovednici, vždy s ružencom v ruke. Pýtajme sa však, čo znamenala modlitba pre pátra Pia?

Dňa 1. novembra 1913 napísal páter Pio svojmu duchovnému otcovi pátrovi Benediktovi: Zdá sa mi, že v modlitbe sa duša celá stráca v Bohu... inokedy sa sužujem pre Boha... cítim, že duša vrelo túži vyjsť z tela... Zdá sa mi, že život rýchlo plynie, ale nikdy mi nebude stačiť na modlitbu...“ Modlitba je teda stratiť sa v Bohu, zabudnúť sa a opäť sa v Bohu nájsť, sužovať sa láskou k Bohu, horieť túžbou byť v spojení s ním. Zanechať tento čas, byť účastný na skutočnosti, ktorá prevyšuje čas.

Modlitba je každodennou životnou nevyhnutnosťou[upraviť]

Ježišova Matka nám to oddávna opakuje. Páter Pio počúval a uviedol do praxe Máriine výzvy a pre všetkých nás sa stal učiteľom modlitby. Nie preto, že by bol navštevoval osobitné kurzy, ale preto, že s veľkou poníženosťou sa venoval modlitbe.

Zvykol hovorievať: „Keď nás pochytí malomyseľnosť, pochybnosť, strach, bolesť, vtedy viac ako inokedy sa máme utiekať k Bohu, ,v modlitbe nájsť oporu a povzbudenie.“ a potom: Modlitba je naša najsilnejšia zbraň. Je to kľúč, ktorý otvára Božské srdce.“

Kto videl pátra Pia sa modliť, zatúžil po modlitbe[upraviť]

Ten pocítil túžbu s plnou dôverou otvoriť dušu Bohu. Toto sa často stáva pri jeho hrobe. Koľko ľudí sa začalo modliť, keď videlo modliť sa pátra Pia! Tak to bolo aj s apoštolmi. Keď videli Ježiša sa modliť, vzbudila sa v nich túžba po modlitbe: „Pane, nauč nás modliť sa!“ Ako odpoveď na Ježišovu výzvu, na Máriinu výzvu a pápeža Pia XII., páter Pio založil modlitbové skupiny. Povedal: „Ak ste mojimi synmi, pripojte sa ku mne. Odpovedzme na Ježišov príkaz, na výzvu a túžbu pápeža, modlime sa spoločne... v skupinách, keď sa moje deti spoja k spoločnej modlitbe, Ježiš bude medzi nimi. Bude s nimi aj Ježišova Matka. v duchu budem prítomný aj ja, v spoločnej modlitbe.

Páter Pio doporučoval najmä osobnú modlitbu[upraviť]

Osobnú modlitbu, ktorá však musí vyústiť do spoločnej modlitby a musí byť ňou živená. Nemôže byť jedna bez druhej, musia byť obidve. Obidve slúžia k tomu, aby privádzali svet k Bohu. Na otázku k čomu slúžia modlitbové skupiny, odpovedal: „Aby privádzali duše k Pánovi, aby uvádzali do spoločnej modlitby, aby sa modlili s Ježišom. Túžim, aby modlitbové skupiny boli základom kresťanského života v rodine a v spoločnosti, aby ich spájalo spoločné dielo, najmä v podriadení sa a v poslušnosti svätej Cirkvi, v zmysle nášho františkánskeho ducha.

Modlitba teda nie je konečným cieľom[upraviť]

Modlitba nás musí transformovať. Musí z nás urobiť svedkov evanjelia v rodine a vo svete, prameň radosti, dobra, lásky a pokoja.

Páter Pio hovorieval: „Ak ste mojimi synmi, večer sa modlite spoločne, vo vašich rodinách. Modlite sa ruženec k Panne Márii.“

Poznať pátra Pia znamená poznať lásku, ktorú má Boh pre človeka a ktorú človek môže mať pre Boha. To znamená naučiť sa „byť“ a nie „robiť“ sa kresťanmi. Pochopiť, že modlitba musí privádzať k láske a bez modlitby to nie je možné, lebo sám Ježiš hovorí: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť!“ Iba keď sme v spojení s ním, naša činnosť bude účinná.

Modlitba vyžaruje lásku[upraviť]

Jedného dňa jedna duchovná dcéra pátra Pia z Pietralciny mala v polospánku videnie. Zdalo sa jej, že vidí otvorené nebo a v ňom kňaza, bohato odetého v svätých rúchach.

V kňazovi spoznala tvár pátra Pia, ktorá žiarila ako slnko a všetkými smermi z nej vychádzali tisícky lúčov. Tieto pozostávali z množstva malých bielych a červených ruží.

Spýtala sa teda pátra Pia na význam videnia a počula odpoveď: „Lúče z ruží sú modlitbové skupiny, ktoré sa šíria v celom svete. Biele ruže predstavujú duše, ktoré sa snažia žiť v milosti, v Božej láske, v bratskej láske. Červené ruže predstavujú duše, čo s radosťou nesú kríž utrpenia a v spojení s Ježišom a so mnou, spolupracujú na obrátení hriešnikov a na spáse duší.“


Toto chce páter Pio od každého z nás. Musíme sa stať ružami, bielymi, alebo červenými, ale ružami. Páter Pio je s nami a nenechá nás samotných. Nemôže však odpovedať za nás. On už urobil svoju čiastku, teraz je na nás, aby sme urobili našu.



  • voľne prevzaté z pojednania Srdce Pátra Pia od P. G. Giacomelliho
  • Tento článok pôvodne čerpal zo zdroja: Medžugorské ozveny, č. 163.