Modlitby/Súkromné zjavenia
V našich časoch nie je zriedkavosťou počuť hovoriť o zjaveniach, slzeniach, uzdraveniach, proroctvách, posolstvách alebo o mimoriadnych udalostiach, často v súvislosti s charizmatickými osobnosťami alebo s tými, čo sú za ne považované.
Hojnosť chariziem odjakživa sprevádzala dejiny Cirkvi. Biblické svedectvá, ako v Starom, tak aj v Novom zákone, hovoria o mnohých udalostiach, v ktorých sa Boh zjavuje cez osobitné vízie cez teofánie (prejavy Boha) a angelofánie (prejavy anjelov). Niektoré biblické knihy, ako je Kniha proroka Daniela a Apokalypsa, veľkú časť svojho obsahu venujú opisu mystických videní, ktoré sa udiali v extáze. Aj životy mnohých svätých sú charakterizované zvláštnymi mystickými prejavmi. Stačí spomenúť cirkevných otcov, ktorí žili v samote, ako je sv. Gregor Naziánsky, ktorý zanechal prvé rozprávanie o mariánskom zjavení (IV. stor.), sv. Katarína Sienská, Sv. Brigita a mnohí iní. Rovnako aj sv. Pavol vďačí za svoje obrátenie kristofánii (t.j. zjaveniu zmŕtvychvstalého Krista). Medzi svätými však nechýbali ani takí, ako bol Ján z Kríža, svätec, mystik, učiteľ Cirkvi, súčasník a priateľ sv. Terézie Avilskej (ďalšej veľkej mystičky XVI. stor.), ktorý prejavoval otvorenú nedôveru, ba takmer nepriateľský postoj voči všetkým neobyčajným javom, ako sú zjavenia a vnútorné hlasy. Cirkev vždy musela čeliť týmto rozdielnym pozíciám, ktoré sú obe rovnako oprávnené a obe rovnako potrebné.
Mysticizmus prekročil aj hranice katolíckej Cirkvi a stretol sa so skúsenosťou v ortodoxnej cirkvi (ortodoxní svätí sú často mystici), ale aj protestantskej cirkvi, kde napriek nedôvere Lutera aj Kalvína, má mysticizmus mnoho prívržencov, najmä medzi letničiarmi.
Toto by nás nemalo zmiasť. Zázraky, prorokovanie a vizionárstvo ešte nie sú zárukou pravého náboženstva. Aj mimo kresťanstva sa stretáme s neobyčajnými a dokonca zázračnými javmi, ktoré nestačia na to, aby kvalifikovali tieto náboženstvá ako pravé, čiže autenticky chcené Bohom, aby priviedli ku spáse všetkých ľudí.
Treba upresniť, že výraz mystický v sebe nevyhnutne nezahŕňa nejaký zvláštny prejav (zjavenia, a pod.). Podľa kresťanstva mystikom je ten, kto žije v spoločenstve s Kristom, svojím Pánom, cez sviatosti, cez rozjímanie o Božom slove, cez modlitbu a kresťanské cnosti vieru, nádej a lásku. To je predovšetkým mystik. Mystikom je teda každý kresťan, ktorý vedome žije svoju vieru. Treba si ujasniť aj to, že niektorým ľuďom Boh skutočne udeľuje osobitné dary (osobitné prejavy), na povzbudenie ostatných. Tieto osoby obyčajne označujeme ako mystikov.
Ak v stredoveku dochádzalo k bujneniu mimoriadnych mystických javov, obdobie po tridentskom koncile (1563) bolo charakterizované ako obdobie zväčšenej nedôvery, zapríčinené protireformačnou klímou, (t.j. iniciatívou z katolíckej strany na zabrzdenie protestantskej reformy v Európe), ktorá prísnym spôsobom podriaďovala cirkevnej kontrole všetky osobné charizmy a pod vplyvom osvietenstva s podozrením a so sarkazmom strážila každý neracionálny náboženský prejav.
Až za pontifikátu Benedikta XIV. (+ 1758) sa dospelo k známemu predpisu, podľa ktorého zjaveniam, aj keď sú schválené Cirkvou, sa nesmie a nemôže udeliť schválenie katolíckej viery, ale len tzv. ľudovej viery, a to veľmi opatrne. Žiadny veriaci totiž nie je zaviazaný veriť v súkromné zjavenia takou istou vierou, akou je zaviazaný prijímať vieroučnú náuku (dogmu). Cirkev však dovoľuje a posmeľuje veriť v súkromné zjavenia uznané ako autentické.
Ti si musíme upresniť rozdiel medzi zjavením verejným a súkromným. Verejné zjavenie je iba jedno a to Zjavenie apoštola Jána, ako nám ho podáva Sväté písmo a cirkevná tradícia ktorá je vyjadrená v dogmách Všetky ostatné zjavenia, aj keď sú uznané ako autentické, a teda hodné viery (ako v prípade sv. Brigity, sv. Kataríny Labouré, zjavení v Guadalupe, La Salette (1846), Lurdy (1858), Fatima (1917), Banneaux (1933) atď.), sú z cirkevného hľadiska považované za súkromné.
Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý ide v šľapajách teologickej reflexie, hovorí, že účelom súkromných zjavení nie je pridávať niečo k biblickému Zjaveniu alebo predkladať nové učenie, ale ponúknuť praktické posolstvo kresťanského života. Súkromné zjavenia sú teda obsiahnuté v historickom a kultúrnom kontexte a zaraďujú sa do obdobia, v ktorom sa stali, pri zachovaní hodnôt, ku ktorým sa stále vracajú, t.j. hlboký, autentický kresťanský (odvážime sa povedať mystický!) život. Biblické Zjavenie je ukončené, ale nie je to uzavreté posolstvo. Je to zvestovanie spásy, že Ježiš Kristus, Syn Boží je Spasiteľ, ktorého každý kresťan z vlastnej osobnej skúsenosti a z vlastnej originálnosti je volaný osobne stretnúť a vteliť v čase a priestore v ktorom žije, rozlišujúc to čo je prorocké, od toho, čo je anachronistické, zastaralé a časovo nepatrí do tejto doby.
Súkromné zjavenia (či ide o vízie, posolstvá, vnútorné hlasy alebo iné), nás takto kladú do situácie autentickej kresťanskej slobody. Nereagujeme na ne násilným potláčaním (ako voči prorokom, ktorých kameňovali naši otcovia a ktorých my dnes uctievame), ale ani naivnou ľahkovernosťou (ako voči falošným prorokom, ktorých uctievali naši otcovia a my ich dnes odsudzujeme). Prijímať príliš ľahko všetky mimoriadne prejavy, znamená duchovnú nezrelosť, ktorá v prílišnej zbožnosti nie je schopná zrelo prijímať kresťanskú slobodu. Zvláštnosťou tejto každodennej skutočnosti je práve jej mimoriadny dar, mnohorakosť. Kto k nemu pristupuje s predsudkom a pohŕdaním, riskuje, že sám sa uzavrie do takej viery, ktorá už nemá čo prijímať od Boha, ale ani nič, čo by mohla dať ľuďom. II. vatikánsky koncil, prekonajúc prísnosť predchádzajúcich storočí, snaží sa spojiť dve požiadavky a vyzýva k rozumnému a radostnému postoju, že charizmu treba prijímať s vďačnosťou a potešením... ale súd o pravosti charizmy patrí cirkevnej vrchnosti (Lumen Gentium 12).
- Tento článok pôvodne čerpal zo zdroja: Medžugorské ozveny, č. 158.
