Dogmatika/Vzťahy v Bohu

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Vo Svätom Písme je Boh označovaný tromi menami, ktoré naznačujú jeho trojosobnosť: Otec, Syn a Duch Svätý.

Ekonómia spásy, popísaná v Božom zjavení hovorí o pôvode jednotlivých Božských osôb antropomorficky: plodenie, dýchanie. Teológia vysvetľuje plodenie myslením (intelektuálnym úkonom) a dýchanie láskou (vôľovým úkonom).

Časový priebeh týchto vychádzaní bol vylúčený. Otázkou však naďalej ostáva:

V čom spočíva rozdiel medzi osobami v Bohu?[upraviť]

Sú Syn a Duch Svätý dvomi samostatnými, od Otca odlišnými bytosťami?

  • Ak odpovieme, že sú to nezávislé bytosti - môže to byť triteizmus.
  • Ak odpovieme, že sú to bytosti závislé jedna na druhej, lebo Syn i Duch Svätý sú osoby podriadené Otcovi - môže to byť arianizmus alebo macedonianizmus či monarchianizmus.
  • Ak odpovieme, že sú odlišné iba v tom, ako sa navonok javia - mohol by t toho byť modalizmus (sabellianizmus).

Je teda dôležité, aby sme si našli uspokojivú odpoveď na nasledovné tri otázky:

  1. Ako a čím sa od seba Božské osoby odlišujú, že pritom zostávajú rovnakej podstaty?
  2. Ak sú skutočne osobami, čo vlastne má každá z nich vlastného, čo ju od ostatných odlišuje?
  3. Ak sa od seba líšia, ako potom chápať ich jednotu?

Ako a čím sa od seba Božské osoby odlišujú, že pritom zostávajú rovnakej podstaty?[upraviť]

Kappadócki Otcovia a Augustín na túto otázku odpovedajú: Odlišujú sa vzájomným vzťahom.

Trojica.png

Gregor Naziánsky hovorí, že Boh je absolútne jednoduchý, pretože je tým, čo má, s výnimkou toho, čo každá Osoba je vo vzťahu k druhej. V tomto zmysle možno hovoriť, že je "subsistujúcim dialógom lásky". Veta, že Boh je láska, má rozvinutie: Boh je rozhovor lásky (Schmaus, u. d., I, 578). Alebo inak: "Meno Otca: nie je meno jeho podstaty, nie je menom pre činnosť, ale ukazuje vzťah (schesis), ktorý má Otec k Synovi a Syn k Otcovi (Orat. 29,16).

Podľa Augustína "Otec sa volá Otec, pretože má Syna, a Syn sa volá Syn, pretože má Otca...; každý sa tak nazýva nie vo vzťahu k sebe, ale vzájomne - jeden vo vzťahu k druhému" (De Trinitate V, 56).

Túto náuku jasne zhrnula 11. Toledská synoda (r. 675):

Toto je podaný výklad o Svätej Trojici, ktorú treba s vierou nazývať, nie Trojnásobnosťou, ale Trojicou. A ani to nie je správne povedané, že v jednom Bohu je Trojica, ale že jeden Boh je Trojica. V menách Osôb, ktoré vyjadrujú vzťah, Otec sa vzťahuje na Syna, Syn na Otca, Duch Svätý na obidvoch. A hoci sa podľa vzťahu nazývajú troma osobami, predsa veríme v jednu prirodzenosť a či podstatu.


Hoci vyznávame tri osoby, predsa nevyznávame tri podstaty, ale jednu podstatu a tri Osoby. Keďže Otec je Otcom, je ním nie vzhľadom na seba, ale na Otca. Podobne aj Duch Svätý nie je Duchom Svätým vzhľadom na seba, ale je ním vzhľadom na Otca a Syna, a to tak, že je nazývaný Duchom Otca a Syna. Keď však hovoríme Boh, vtedy nevyjadrujeme vzťah k druhému, ako je vzťah Otca k Synovi alebo Syna k Otcovi alebo Ducha Svätého k Otcovi a Synovi, lebo Boh vyjadruje osobitne vzťah k sebe samému. Ak sa nás teda spýtajú na jednotlivé osoby, musíme povedať, že sú Boh. Otec sa teda volá Boh, Syn Boh, Duch Svätý Boh, a to jednotlivo. Preto však nie sú to traja Bohovia, ale jeden Boh. Taktisto je Otec nazývaný všemohúci, Syn všemohúci, Duch Svätý Všemohúci, a to jednotlivo; nie sú však traja všemohúci, ako vyznávame jedno Svetlo a jeden Princíp. Vyznávame teda a veríme, že každá jednotlivá Osoba je naplno Boh a že všetky tri Osoby spolu sú jeden Boh. Patrí im jedno, čiže nerozdelené a rovnaké božstvo, vznešenosť, čiže moc, ktorá sa v jednotlivých neumenšuje a v troch nezväčšuje. Nie je totiž menšia, keď sa každá jednotlivá Osoba nazýva Boh, a nie je väčšia, keď všetky tri Osoby sa spolu nazývajú Boh. (DS 528)

Ďaľšie upresnenie priniesol sv. Anzelm, keď to stručne zhrnul: "V Bohu je všetko jedno (teda spoločné všetkým trom Osobám), pokiaľ sa neuplatňuje protiklad vzťahu" (De processione Sp. S. 2 - PL 158,288). Táto veta bola doslovne prijatá Florentským koncilom r. 1439 (DS 1330).

Ktoré vzťahy v Bohu môžeme rozpoznať?[upraviť]

Aby sme identifikovali jednotlivé vzťahy medzi osobami v Bohu, vytvoríme si najprv kombinácie dvojíc, ktoré by mohli nasledovne byť subjektami vzťahov:

Konštitutívne vzťahy.png
  1. Otec-Syn
  2. Syn-Otec
  3. Otec-Duch
  4. Duch-Otec
  5. Syn-Duch
  6. Duch-Syn

V skutočnosti však týchto vzťahov nie je šesť, ako nám vyšlo kombinácií medzi dvojicami. Dôvodom je skutočnosť, že Duch Svätý vychádza súčasne z Otca i Syna. Je treba teda kombinovať dvojicu Otec+Syn vo vzťahu k Duchu. Z toho nám vyplývajú nasledovné štyri vzťahy v Bohu:

  1. Otec voči Synovi: tento vzťah sa nazýva generatio activa, aktívne plodenie (plodiť)
  2. Syn voči Otcovi: tento vzťah sa nazýva generatio passiva, pasívne plodenie (byť plodený)
  3. Otec a Syn voči Duchu Svätému: tento vzťah sa nazýva spiratio activa, aktívne dýchanie (vydychovať)
  4. Duch Svätý voči Otcovi a Synovi: tento vzťah sa nazýva spiratio passiva, pasívne dýchanie (byť vydychovaný)

Konštitutívne vzťahy[upraviť]

Vzťahy sú pre jednotlivé osoby v Bohu tým, čo ich odlišuje od seba navzájom, a čo ich zároveň konštituuje. Z uvedených štyroch vzťahov je jasné, že nie všetky tieto vzťahy sú pre Božské osoby konštitutívne. Konštitutívnym vzťahom je iba ten, ktorý danú osobu odlišuje od všetkých ostatných. Z toho vyplýva že vzťah aktívneho dýchania nemôže byť pre Otca a Syna konštitutívnym, pretože je obom spoločný a odlišuje ich iba od Ducha Svätého. Zostávajú teda tri konšitutívne vzťahy. Podľa týchto vzťahov dostávajú jednotlivé Osoby v Bohu aj svoje pomenovania:

  • Vzťah Prvej osoby k Druhej: generatio activa sa tiež nazýva otcovstvo - podľa neho dostáva Prvá osoba pomenovanie Otec.
  • Vzťah Druhej osoby k Prvej: generatio passiva sa tiež nazýva synovstvo - podľa neho dostáva Druhá osoba pomenovanie Syn.
  • Vzťah Tretej osoby k Prvej a Druhej: spiratio passiva sa tiež nazýva pasívne dýchanie - podľa neho dostáva Tretia osoba pomenovanie Duch (=dych).

Z uvedeného vyplýva, že:

  • nik nie je plodiaci - iba Otec
  • nik nie je splodený - iba Syn
  • nik nie je vydychovaný - iba Duch Svätý

Ak by sme však chceli považovať vzťah aktívneho dýchania za konštitutívny, nemohli by sme prehlásiť: nik nie je dýchajúci iba... , pretože dýchajúci sú dvaja a tí dvaja sú už konštituovaní inými vzťahmi. Z toho teda vyplýva, že aktívne dýchanie nemôže byť zaradené medzi konštitutívne vzťahy v Bohu.

V čom spočíva jednota v Bohu? Božská perichoréza[upraviť]

Rozpoznali sme v Bohu na základe konštitutívnych vzťahov tri Osoby. Na základe čoho však môžeme hovoriť, že tieto Osoby sú jednen Boh a nie traja?

Multiplikácia vzťahov nie je multiplikáciou Božej podstaty, ktorá zostáva iba jedna. Je teda iba jediná substancia, ktorá konštituuje Božstvo.

Čo je vlastne v Bohu iba jedno?

Všetky tri osoby majú spoločné to, čo nasleduje:

  • Božstvo
  • Podstata
  • Substantia
  • Essentia
  • Ousía
  • Phýsis
  • Natura
  • Prirodzenosť
  • Existencia
  • Pôsobenie "ad extra"

Toto spoločné zdieľanie nazývame PERICHORÉZA.

Ak Boh koná vo svete hovoríme o jeho pôsobení navonok (ad extra). V tomto pôsobení sa vždy jedná o činnosť Trojjediného. Teda je to činnosť spoločná všetkým trom osobám.

Nemôžeme teda povedať, že by stvorenie bola činnosť Prvej osoby Trojice.

Ak my nazývame Boha našim Otcom, označujeme tak nie Prvú osobu Trojice (on je Otcom iba vo vzťahu k Synovi, nie ku nám). Našim nebeským Otcom je Boh (teda Trojica).

Vykúpenie je taktiež dielom Trojice a nie iba Syna. Ak teda prijímame v Eucharistii Krista, prijímame Boha - Otca, Syna i Ducha Svätého - nerozdielnu Trojicu. Nie je možné prijať jednu Osobu bez druhej.

Zoslanie Ducha Svätého na apoštolov alebo na nás, nie je naplnením Treťou osobou Trojice, ale je prijatím samotného Boha v nerozdielnej Trojici.

My však v ekonómii spásy sme zvyknutí označovať Otca ako Stvoriteľa, Syna ako Vykupiteľa a Ducha Svätého ako Posvätiteľa. Robíme tak v zmysle modalistickom. Modalizmus, ktorý je herézou v teológii o Bohu nie je herézou a je dokonca ideálnym riešením v ekonómickom spôsobe vyjadrovania o Trojjedinom Bohu. Znamená to teda, že Boh, ktorý vo svete (ad extra) zásadne pôsobí ako nerozdielna Trojica sa nám raz javí ako Otec, pretože sa svojou prozreteľnosťou stará o nás, inokedy ako Syn, pretože k nám prichádza ako Posol, v ktorom je plnosť zjavenia. A konečne sa nám Boh približuje ako Duch Svätý, pretože sa nám dáva ako Dar, a svojou mocou pretvára náš život. Vo všetkých týchto podobách sa však prejavuje neustále jeden a ten istý Trojjediný Boh.


  • Cfr. ZVĚŘINA, Jozef, Teologie agapé 2, Scriptum, Praha 1994, 351-357.